Hrdina s bielou helmou

Autor: Tomáš Šimonek | 7.10.2016 o 1:58 | (upravené 7.10.2016 o 22:03) Karma článku: 1,43 | Prečítané:  321x

     Čo majú spoločné osobnosti ako Albert Schweitzer, Martin Luther King, Matka Tereza, Nelson Mandela a organizácie ako napr. UNHCR alebo Červený kríž ?

     Menovaní a mnohí iní sú laureáti Nobelovej ceny za mier. Teda ľudia, čo svoj život venovali službe proti chorobám, nespravodlivosti, nenávisti, vojnám a negatívam našej spoločnosti v jej rôznych podobách.  Onedlho bude vyhlásený ďalší laureát tejto ceny za uplynulý rok. Jedným z nominantov je aj civilná obrana, ktorá vznikla na ruinách vojnou zničenej Sýrie. Názov tejto skupiny neozbrojených dobrovoľníkov vychádza z ich základnej výbavy, ktorou je biela helma.

     White Helmets sú iste veľmi dobre známi širokej verejnosti. Mám tú česť pracovať s jedným z jej bývalých členov. Je to 21-ročný sympatický mladý muž, ktorý sa naučil plynule anglicky za niekoľko mesiacov počas pobytu v dočasných utečeneckých táboroch, v ktorých pomáha ako dobrovoľník rôznym mimovládnym organizáciám. Mohammed Nour vo voľnom preklade znamená svetlo od Boha. Krátko po skončení strednej školy, ako 18-ročný, sa rozhodol pridať k týmto „obyčajným ľudom“ pozostávajúcim prevažne z mužov bežných profesii, aby ovplyvnil aspoň to, čo sa ovplyvniť dá.

     Každý deň, v skorú rannú hodinu, po dobu troch rokov so svojím starším bratom a inými odvážnymi mužmi vyrážali k zásahu na miesta v rodnom meste Aleppo, ktoré je denne ruinované po náletoch vrtuľníkmi s tzv. „barelovými bombami“. Častokrát iba holými rukami vyhrabávali zasypaných ľudí, ktorí na seba upozorňovali krikom alebo plačom. Nie raz sa stalo, že po príchode na miesto rozsiahleho hromadného nešťastia, sa vrtuľník znovu vrátil a svoj smrtiaci scenár zopakoval. V tom chaose a dave sa s bratom oddelili, ale nakoniec po určitom čase vždy našli. Inak tomu bolo v jeden marcový deň v roku 2014, keď sa dvaja bratia a celý spanikárený dav ľudí rozutekali po „otočke“ vrtuľníka. Po skončení bombardovania sa Mohammed Nour, poranený šrapnelom, prehrabal a prekopal k svojmu bratovi, ktorého našiel už v bezvedomí celého od prachu a krvi. Následne sám upadol do šoku a bol spolu s ostatnými ranenými prevezený do nemocnice. Po zotavení mu oznámili, že jeho brat už nie je v nemocnici a čaká na neho doma. Žiaľ, brat na neho čakal, ale už v obklopení smútiacej rodiny bez známok života.

     V tom čase bol Ihaab, Mohammed Nourov už druhým starším bratom, ktorý prišiel o život počas vojny v Sýrii. Pre Abdul Wahaba sa stal osudným iný deň, kedy raz ráno kráčal po ulici do práce a náboj ostreľovača pripravil o život najstaršieho syna rodičov Ahmeda a Fatimy. Okrem Mohammeda Noura im zostali ešte dvaja školáci Iman a Zakaria. Bola to plánovaná vražda, po tom, ako ho šéf v práci udal vládnucim zložkám, pretože podporoval opozíciu proti režimu Bashar Al-Assada.

     Mohammed Nour ako väčšina mladých mužov v jeho veku túži po štúdiu na univerzite, dôstojnej práci a vlastnej rodine. Vo svojej vlasti, ktorá mu nemôže zabezpečiť základné ľudské práva, už po piatich rokoch ako on sám vraví: „nemá načo čakať“. Preto sa stal jedným z miliónov utečencov zo Sýrie, ktorý majú v drvivej väčšine podobné životné skúsenosti ako on. Ostatní stále čakajú a možno ani sami nevedia načo.

     Tento mladík s havraními vlasmi a vždy usmiatou tvárou, plný života nikdy nechcel opustiť svoju krajinu. Sýriu a mesto Aleppo miluje nie len preto, že je to jeho domovom.  Väčšina veselých, vždy pekne upravených mladých sýrskych mužov s „drahými“ telefónmi v ruke sa vydala na cestu do Európy preto, aby nemuseli narukovať do jednej z armád, o ktorých nikto nevie za koho a začo vlastne bojujú.

     Odvážny Sýrčan Mohammed Nour, každé ráno vstával do práce s vedomím, že sa z nej už nemusí vrátiť živý. Podával pomocnú ruku tým, ktorí momentálne netúžia po ničom inom len po holom živote, po živote v mieri a ideálne po živote mieri vo vlastnej krajine. Verím, že každým dňom sú títo pútnici stále bližšie a bližšie k snu o živote. Avšak to, či siroty a polosiroty, matky a otcovia bez synov a dcér budú mať ešte niekedy v živote mier vo svojich dušiach, bude závisieť aj od pomoci iných. Napríklad od tých, čo už dnes žijú v mieri.

     Mohammed Nour mi dnes na lavičke pri čaji povedal: „Aj keď viem, že to nie je jednoduché, chcel by som aspoň trošku zmeniť zmýšľanie ľudí v Európe o nás.“

Publikované s láskavým dovolením hrdinu a nominanta na Nobelovú cenu mieru Mohammeda Noura.

porov. https://www.newsdeeply.com/syria/articles/2015/12/29/when-barrel-bombs-fall-enter-the-white-helmets

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?