pešo, bez nohy, či na bicykli každý raz dorazí do cieľa...
To mi premostilo myšlienky na kapitolu z knihy „Teológie tela pre začiatočníkov" od Christophera Westa, kde prirovnáva zmocnenie sa Božieho daru násilným a nečestným spôsobom, kedy je človek nedočkavý a namiesto prejavenia dôvery a viery, že niečo môže dostať ako dar si to berie sám. Akoby bez trpezlivosti sa toho zmocňuje okamžite a podľa aktuálnej vlastnej potreby si to "šťastie" chce ukradnúť. Chce osud vziať do vlastných rúk, bez pohľadu na Božiu prozreteľnosť.
Mladý človek, ale môže to byť hocikto, nemá rád čakanie, chcel by všetko a najlepšie hneď. Niekedy má strach vstúpiť do neznáma, nechať sa viesť Božou rukou, úplne mu dôverovať, stále si ohmatáva pôdu pod nohami a pýta sa, či určite ide správne. Často sa nám môže zdať, že čas plynie rýchlo a my máme pocit, že nám niečo uniká alebo strácame, ale pre Boha čas nejestvuje. I Sv. Otec František nám pripomína udalosti zo starého zákona ako Abrahám sa najprv obával, ale potom dôveroval Bohu a nechal sa ním viesť, i keď rozum sa mu priečil. Sv. Otec nám pripomína i to, ako je dôležité nezastaviť na polceste, ako máme pokušenie brať hneď tu a teraz, uspokojiť sa s tým a nenapredovať ďalej. Ale ako môžeme mať istotu, že nádej v naše ideály sny a túžby bude určite naplnená? A vôbec, nemali by sme ani zabúdať nato, že nech sa nám už čokoľvek podarí alebo nepodarí nesmieme strácať zo zreteľa skutočný jediný a pravdivý cieľ a to Boha vo večnosti! To je tiež otázka skúsenosti. Pozrime sa okolo seba, čo máme, čo sme už dostali, čo teraz môžeme prežívať. Nie je to azda tiež nejaký naplnený sen, ktorý sme kedysi snívali, alebo nie je už len náš samotný život neopakovateľným a neohodnotiteľným darom od Boha? Alebo pozrime sa trochu späť. Kedy nás Boh nechal len tak napospas našim trápeniam, veď už toľko vecí pre nás urobil a pri tom sme sa o to nijak zaslúžili. Koľko krát sme si povedali, že ešte dobre, že sa stalo onak a nie tak ako sme chceli my? Nie je to azda jasný dôkaz toho, že Boh sa skutočne stará a chce mať účasť na našom živote? Je to živá účasť, je o kolobehu lásky medzi Svätou Trojicou a tá istá láska, i keď iba jej odlesk vnímaný našim ľudským pohľadom, je taktiež medzi nami.
A preto, ako by mi Boh vravel:"(Tvoje meno), čoho sa bojíš? Kedy som Ťa nechal topiť sa vo vode, ako keď Peter chcel kráčať po hladine za Ježišom? To Ty si padol do tej vody, keď si sa slobodne rozhodol, že si šťastie vymyslíš sám a prestal si veriť v naše priateľstvo. Neprikladaj si starostí do budúcna, ale zároveň neprestávaj byť zodpovedný. Ty vidíš všetko len svojím pohľadom, ale môj pohľad je ďaleko nad Tvojimi myšlienkami. Veď vieš, čo máš robiť, ukázali sme Ti to už všetci traja. Ja som Ťa stvoril na svoj obraz, ako muža a ženu, aby ste boli jedno a tak mali neskôr plnú účasť na našom spoločenstve. Môj milovaný Syn, Ťa odbremenil od žiadostivosti, používania druhých ľudí a egoizmu. Už si slobodný, už nie si otrokom, je to pribité na kríži a Tvoji rodičia Ťa dali pokrstiť, ďakuj zato každý deň, nielen v nedeľu! Už nepotrebuješ zákon, lebo zákon je pre tých, ktorí majú potrebu hrešiť, Ty už nechceš hrešiť lebo som Ti ukázal, čo je skutočné šťastie. Môj Syn vydal svoje telo za Teba aby si mal s ním účasť na živote. Posilňuj sa ním, nech Ťa zvnútra premieňa a uzdravuje. Duch Svätý, ktorý je duchom Lásky, je stále medzi Vami. Tvoj biskup Ťa pomazal, keď si bol ešte deviatak, čo sa už nepamätáš? Tvoj kňaz Ti dáva stále moje rozhrešenie, aj keď to mnohokrát znova spackáš, až sa niekedy divím, koľko máš fantázie v páchaní neprávostí. Všetci Ťa prijímajú takého aký si, tak prijmi aj Ty ich a keď prijmeš tých najmenších, mňa si prijal, nato pamätaj! Čo Ti minule povedal Marián Kuffa?: „Miluj ľudí podľa ich potrieb a nie podľa ich zásluh." Veď aj ja Ťa tak milujem, ničím si sa nezaslúžil o moju lásku a pozri ako sa o Teba starám. Už len to, že o tom vo svojom v srdci premýšľaš je moja starostlivosť o Teba. Daruj moju lásku ďalej ostatným a nikdy sa nepýtaj, čo zato dostaneš."
A prestaň sa už toľko sústrediť na seba a svoje potreby, ale pýtaj sa na potreby iných, už som Ti vravel, že iba tak môžeš naplniť svoje bytie. Ja viem, často krát to bolí, ale aj môjho Syna tiež boleli jeho rany, keď videl ako sa nám strácaš. Nech z Teba ubúda a druhí nech pri Tebe rastú. A nakoniec, nikdy opakujem nikdy, nezabúdaj čítať z knižky, ktorú som dal pre Teba napísať, aby si tak nezišiel z cesty do môjho domu. Neboj sa, miesta je tam dosť pre všetkých, idem Ti naproti aby si nezablúdil. Len jedno od Teba chcem: „dôveruj mi a tak napreduj!"
"Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného."
